Vyčerpanie moderným životným štýlom, zavalenie stresom, nadmerná stimulácia, preťaženie tela a psychiky, neustály nedostatok času. S Annou Oleksy sa rozprávame o tom, ako sa prestať hrať, nebáť sa leňošenia a nechať vstúpiť do hry parasympatický systém zodpovedný za oddych.
Anna OleksyováOdborník na manažment a biznis psychológ z univerzity SWPS. Špecializuje sa na organizačný dizajn, architektúru procesov, projektový manažment a budovanie záväzkov pomocou máp organizačných postojov.
Dobrý interiér: Žijeme v spoločnosti zameranej na produktivitu a spotrebu. Do akej miery podliehame tlaku okolia?
ANNA OLEKSY: Pokiaľ k sebe nie sme úprimní. Nemusíme predstierať, ak sa poznáme a akceptujeme. Ak hľadáme prijatie vonku, chceme naplniť očakávania partnera, šéfa, priateľov, rýchlo sa vieme zapojiť do hry o napĺňaní očakávaní iných. Potom sme veľmi často vystavení tlaku a spustí sa lavína: musím, mal by som, bolo by vhodné, nemôžem, začíname sa strácať vo voľbách, rozhodnutiach, ktoré obmedzujú našu autentickosť.
DW: Môžeme byť sami sebou, aby sme dobre fungovali na trhu práce?
A.O.: V živote je dôležité, aby sme mali z čoho platiť účty a aby sme mali silu a motiváciu – práca aj oddych by pre nás mali byť rovnako dôležité. Často sa stáva, že na to, aby sme boli aktívni a žiadaní na trhu práce, pracujeme nad svoje sily. Odchádzame po šéfovi, prichádzame pred ním.Našťastie sa stále viac zdôrazňuje, že produktívny a tvorivý zamestnanec je oddýchnutý zamestnanec. Vzor človeka, ktorý padne na klávesnici, nie je to, čo zamestnávatelia hľadajú. Musíte sa o seba postarať, aby ste dali nervovému systému príležitosť reagovať na zmeny. Ako napísal Mark Boyle (pozri rámček): Ak si neurobíte čas na zdravie, budete si musieť nájsť čas na choroby.
DW: Aby ste však tieto akcenty rovnomerne rozložili, musíte sa navzájom rešpektovať aj v práci. A akí sme my zamestnanci?
A.O.: Závisí to od toho, kto sa pýta a od toho, kto odpovedá. Pre mňa sme spoľahliví, dôveryhodní, kreatívni a orientovaní na rozvoj. Nájdu sa však ľudia, ktorí odpovedia, že sme leniví, že sa nám nechce. A to sú extrémne názory. Ak si však svoju prácu vážime, je pre nás hodnotou a nikto nám nemusí pripomínať, že je dôležitá, nikto nám nemusí vtláčať poslanie – pretože nie je nič autentickejšie ako vedomie zamestnanca, že to, čo robí dáva zmysel.Človek, ktorý čistí ulice, to môže robiť s oveľa väčším nasadením ako človek, ktorý píše dôležité analytické správy, pretože musí. Nastáva veľmi príjemná zmena, začíname uvažovať nad zmyslom mnohých vecí, života, práce, toho, čo robíme a záleží na nás, či budeme k práci pristupovať s rešpektom - a potom nám svet odpovie asi rovnako - či sa necháme ovládať a naša agentúra bude nulová.
DW: Aj my podľahneme tlaku online. Neodpája vás permanentné pripojenie k internetu od skutočného sveta?
A.O.: Otázkou je, či používam internet, pretože mi uľahčuje život a kontakty, alebo či som vlastne závislý a žiadna závislosť nie je dobrá. Ak v našich životoch dominuje kontakt so smartfónom alebo počítačom, tak áno, pripravujeme sa o možnosť byť pozorní, všímať si veci, ktoré sa dejú okolo nás, možno si ani nevšímame svojich blízkych.
DW: Smartfón sa stal naším atribútom.
A.O.: Niekedy, napriek fyzickej blízkosti, interakcie ľudí, najmä mladých ľudí, sú stimulované virtuálnym svetom.Myslím si však, že mnohí to vedia dobre využiť, rozvinú si aj kompetencie potrebné na trhu práce. Odstrihnúť deti a mladých ľudí od technológie, ktorá je všadeprítomná, nie je dobré, ale stanovenie hraníc, osvojenie si pravidiel a veľký vplyv na to budú mať rodičia, vytvorí pre naše deti dobrú virtuálnu budúcnosť. Musíme im ukázať, že existuje iný svet, normálne vzťahy, tvárou v tvár. Žiaľ, často sa stáva, že telefonujú nie deti, ale rodičia.
DW: Aj rodičia zo strachu pred horším vývojom svojich detí napĺňajú rozvrh tak, aby nezostal priestor na rozvoj samostatnosti a kreativity, na voľný čas.
A.O.: Toto je veľmi rušivý signál. Už od začiatku deti učíme, že na „nič“ nie je čas, že „nič“ sa neoplatí robiť. Deti sú neustále zaneprázdnené, rovnako ako ich rodičia, učíme ich byť neustále pripravené na akciu. Neskôr, v dospelosti, bude ťažké naučiť ich, že sa oplatí zastaviť, zamyslieť sa, získať odstup.Nejde ani tak o to, že si neuvedomujeme, že oddych je potrebný, ale na zozname priorít máme profesionálne a rodinné povinnosti a oddych je až na konci. Na konci však často nezostáva ani sila, ani čas. Vraciame sa, padáme od únavy, ale nie je to vedomý odpočinok.
DW: Je možné dosiahnuť rovnováhu medzi aktivitou a relaxom? Ako dať hodnotu odpočinku?
A.O.: V knihe „7 návykov vysoko efektívnych ľudí“ Stephen Covey, americký špecialista na vedenie a osobný rozvoj, napísal, že skutočne zachováme rovnováhu medzi pracovným a domácim životom, keď nám na sebe bude dosť záležať na každom z týchto miest sa postarať. To znamená, že si nedovolím v práci robiť toľko vecí, aby som sa vrátil domov vyčerpaný. prečo? Pretože deti, partner, priatelia odo mňa očakávajú kontakt, blízkosť, budovanie vzťahov a ak teraz poviem: som unavený, mám čas na seba a zavriem dvere, nie je to dobré.Ako sa teda o seba starať? Pomáha vytvoriť plán pre celú rodinu. Každý z jej členov potrebuje čas na odpočinok, ako je to pre neho najlepšie. Vážme si svoj čas, vytvorme si rituály, ktoré nám, keď sa stanú zvykom, dodajú silu do ďalších dní. Na tempo zmien nemáme vplyv, len sa v tom musíme nájsť a postarať sa o vlastné zdroje.
DW: Ako teda presvedčíte zamestnávateľa, že na to, aby som bol efektívny, si potrebujem oddýchnuť a netráviť ďalšie hodiny pri stole popíjaním ďalšieho energetického nápoja?
A.O.: Našťastie, nie všade si musíme pýtať odpočinok. Uvedomelý zamestnávateľ vie, že človek, ktorý pracuje nad sily, a nedajbože, používa boostery, skôr či neskôr prestane byť nielen produktívny, ale prestane vôbec myslieť, začne robiť chyby. Veľmi často tiež chceme všetko stihnúť pred odchodom z práce a problém je, že to nestíhame. V dnešnej dobe nie.Musíte sa naučiť, že niektoré veci sa prenesú do ďalšieho dňa. Ak je však tlak vašich nadriadených jasný: musíte zostať a musíte to urobiť, porozprávajme sa. Predtým, ako urobíme radikálne rozhodnutie, porozprávajme sa o všetkom, pretože často sa stáva, že ten vyšší to jednoducho nevidí, alebo nevidí, pokiaľ to nepočuje od nás. Ak však rozprávanie nefunguje, potom musíte hľadať iné možnosti. Najdôležitejšie je, aby sme sa nevyčerpali. Pretože ak vstúpime na trh práce ako vyhorení, preťažení ľudia, žiadny zamestnávateľ sa nebude chcieť zapojiť do záverečných prijímacích pohovorov. Nezabúdajme, že náš všeobecný stav ovplyvňuje nielen tu a teraz, ale v skutočnosti určuje našu budúcnosť.
Ilustráciu vytvorila bieloruská umelkyňa Liza Rusalskaya, ktorá sa špecializuje na 2D ilustrácie. lizarusalskaya.comDW: Ako prestať, kým vás zastaví napríklad choroba?
A.O.: Raz som dostal od trénera veľmi pekný návod, ako sa správať v chronicky ťažkých situáciách a toto je taká situácia. No existujú tri spôsoby. Po prvé: nechajte to, po druhé: akceptujte, integrujte sa, po tretie: zmeňte to. Ak si hovoríte, že v práci je zle, ale nič s tým nerobíte, unavujete tým len seba, rodinu, priateľov, tak to jednoducho pustite, lebo to znamená, že nič nezmeníte. neplytvaj svojou energiou na takzvané fňukanie. Druhá verzia – prijať, integrovať: OK, nie je to úplne v poriadku, kde som, ale teraz to nemôžem alebo nechcem zmeniť. Čo môžem urobiť, aby som tu fungoval inak? Prácu teda nemením, mením sa v práci a sústredím sa na to, čo dokážem, aby môj stav nemal negatívny vplyv na výsledky. Ak táto verzia nefunguje, je tu ešte tretia: zmeňte ju. A toto nie je verzia úniku, slabosti. Veľmi často je to jedno z lepších riešení. Ak na danom mieste, v danom vzťahu nemôžem predpokladať, že sa v tomto prostredí mením, pretože len ja sa môžem zmeniť, tak to jednoducho opustím.
DW: V západnej kultúre sa odpočinok negatívne spája s pasivitou a lenivosťou. Ako prekonávate túto kultúrnu a osobnú nechuť odpočívať?
A.O.: V detstve sme označení leniví. Zase nič nerobíš, ľahneš si, prečo sa tak pozeráš na oblohu, prečo túto vodu leješ, nič to nerobí, prečo to robíš. V dôsledku toho máme vlastne dosť hlboko zakorenenú nálepku lenivého človeka – nikto nechce byť taký lenivý. Neplatí to pre každého. Sú ľudia s pozitívnym lenivým génom a ak to potrebujú, tak si oddýchnu tým najlepším spôsobom, čo znamená, že veľmi často len ležia a nič nerobia. Väčšina z nás sa tomu vyhýba. Myslíme si, že to bude podhodnotené. Keď odpočívam, som neproduktívny, čas sa kráti. Ideme autobusom a namiesto obdivovania výhľadov si už myslíme, že musíme vystúpiť, a keď vystúpime, skočíme za dom, uvaríme si tam večeru, prídu kamaráti a deti. Myslím si, že kultúrne je to ťažké zmeniť.Môžeme sa pozrieť na kultúru východu – je to úplne iný vzorec, z ktorého sa môžeme naučiť tento moment zastavenia sa, všímavosti, počúvania samých seba. Musíte si dať na to priestor a pochopiť, že to nie je strata času, ale nevyhnutnosť. Zhlboka sa nadýchnite v ťažkých časoch. Zastavte sa – medzi podnetom a reakciou si dajte čas na rozmyslenie. Musíme vyvinúť mechanizmus, ktorý umožní správnu reakciu na podnety, ale na to potrebujeme pozorovanie a vzdialenosť. Niektorí z nás si ani neuvedomujú, že sme v určitej konzumnej hre, v určitom mechanizme. A to je to, pre čo potrebujete zastávku, veľmi zlé, ak je touto zastávkou vyhorenie, choroba, traumatická situácia.
DW: Niekedy nám táto hra s algoritmami, ktoré nás ovládajú natoľko, že máme na hodine jogy aj telefón a fotka dokazujúca našu aktivitu okamžite putuje na sociálne siete.
A.O.: Ak ma nejaká fotka prinúti ísť von a cvičiť, tak je to lepšie ako vôbec.Avšak v skutočnosti – fotografia by nemala byť naším motivátorom. Chuť objaviť sa, získať lajky, milý komentár však silno funguje. Aj toto je tvorenie seba samého – no, ak poviem, že to nie je celkom v súlade s tým, čím vlastne sme, bude to pravda alebo nepravda. Záleží na tom, nakoľko sme k sebe úprimní a do akej miery zdieľame to, čo si myslíme, že je pre nás dôležité, a nakoľko sa tvoríme tak, ako by sme sa chceli vidieť.
DW: Alebo ako by nás svet chcel vidieť, podľa základnej paradigmy večnej mladosti a veľkého bohatstva.
A.O.: Mám k tomu tri kroky. Prvým je uvedomiť si, do akej hry sa dostávam, prečo musím ukazovať, že som na super mieste, so super ľuďmi a všetko je super, k čomu ma to núti. Druhý krok: buďme sami sebou. Ak nie som hviezda, prečo by som sa za ňu mal vydávať? Možno je zábavné ukázať, že mám chyby, nie som dokonalý, môj život nie je jedinečný. To je normálne.môj. Ak však hľadám prijatie vonku, urobím všetko pre to, aby potešilo čo najviac ľudí. A tretím krokom je schopnosť odmietnuť, ako voči ostatným, tak aj voči sebe, robiť rozhodnutia v súlade so sebou samým. Potom je to vlastne náš život.
DW: A čo všetky tie pocity, ktoré nás potom dostanú?
A.O.: Sme majstri v zamestnávaní myšlienok čímkoľvek, len nie konfrontáciou samých seba. Zastaviť sa, sústrediť sa na seba je proces a účinky toho, čo vidíme, nás nemusia potešiť, môžu nás dokonca veľmi zarmútiť. To, že môžem pracovať 12 hodín denne, že som vážený zamestnanec, že sa mi v práci darí, ma neteší, pretože mi v skutočnosti niečo veľmi chýba – oddych, vzdialenosť. Nemusíte byť najlepším rodičom, najlepším zamestnancom, najlepším partnerom, stačí byť dobrý. Problém je, že to často chce odvahu, no je to jedna z tých lepších možností. Aj keď sa miesto, kde sme v takejto konfrontácii, ukáže ako miesto, kde nechceme byť, nemusíme robiť radikálne kroky, môžeme začať verziou: prijať, integrovať.Takéto uvedomenie nám pomôže rozhodnúť sa, pretože najdôležitejšie je vedieť, čo naozaj chcem, aká je moja voľba a čo je uložené, a žijeme vo svete takmer normatívnych podnetov: čo by ste mali mať, čo by ste mali mať. byť, kde by si mal byť, čo V tejto fáze života to musíš dosiahnuť a je ťažké sa od toho dištancovať. Poďme si teda oddýchnuť a postarať sa o seba. Vzor zaneprázdneného človeka nie je dobrý.
RADIKÁLNA VERZIA „Vidím svet prepojený, ale odpojený od sveta,“ píše Mark Boyle. A hovorí o tom, ako vytiahol zástrčku. Prinášal mu život bez techniky riadený rytmom ročných období spokojnosť? Oplatí sa to zistiť. Mark Boyle, „Offline. Ako som opäť získal slobodu a šťastie vďaka životu bez peňazí a technológií“, Mova Publishing House, mova.com.pl.ODPOČINOK V ODVAŽNOM AKTE Zhon, stres, káva vypité na úteku, veci a ľudia neustále vyžadujúci pozornosť – ak váš život vyzerá takto, stojí za to zastaviť sa, dopriať si oddych a prehodnotiť priority.Siw Aduvill, „Hvile. Nórske umenie leňošenia, Vydavateľstvo Wielka Litera, Wielelitera.pl.V CHVÁLE NIČ NEROBIŤ Doprajte si čas na pozorovanie, reflexiu, upriamte svoju pozornosť na skutočný svet plný rozmanitosti a inšpirácie, osloboďte sa od kapitalisticky chápanej produktivity a algoritmizácie potrieb – nabáda autor. „Nič“ nie je strata času. Jenny Odell, Ako nerobiť nič. Manifest proti kultu produktivity“, vydavateľstvo Mova, mova.com.pl.